Prezident republiky Andrej Kiska vo svojej funkcii už tretíkrát predniesol v bratislavskom parlamente svoju správu, v ktorej hodnotil stav krajiny. V tomto svojom príspevku – bez úvodného komentára – sa vyjadrím k trom takým tematickým okruhom, ktorým sa prezident Kiska vo svojom prejave dôkladne venoval. Budem sa zaoberať aj takou témou, o ktorej prezident takticky („mlčať je zlato“) nechcel hovoriť.
Rozčarovaná spoločnosť, korupcia
Najdôležitejšia časť správy hovorí o tom, ako zapríčinili politické osobnosti to, že stratili dôveru verejnosti. Vizuálne to muselo byť prinajmenšom pikantné, že v rokovacej sále, v rade nad prezidentom, ktorý analyzoval túto tému, premiér Robert Fico neprejavil žiadne emócie a neprejavil ani žiadny záujem o prejav, hoci v úvode Kiskovho prejavu Ficova vláda dostala pochvalu aj dobromyseľnú radu. Popri dobrých hospodárskych a finančných výsledkoch krajiny prezidentovi Kiskovi sa zapáčila práca dvoch ministrov. Iným ministerstvám navrhol, aby lepšie komunikovali svoje výsledky verejnosti. Kiska vo viacerých častiach svojho prejavu zrozumiteľne povedal aj to, že čiastočné výsledky zostávajú úplne v tieni práve preto, že v spoločnosti zmizla dôvera v (demokratickú) politiku.
Zo slov prezidenta Kisku vysvitlo, že za všeobecnú nedôveru je zodpovedná vláda. Nielen preto, že z charakteru predmetu vyplýva, že vždy je zodpovedný ten, kto vlastní skutočnú moc, ale aj preto, lebo za jeden rok pôsobenia súčasnej vlády táto nedôvera citeľne vzrástla. Takýto stupeň straty dôvery je predovšetkým výsledkom korupčných káuz, ktoré sa viažu k predstaviteľom vládnej moci. Ešte presnejšie: chýba vhodné vyšetrenie evidentných korupčných káuz a vyvodenie zodpovednosti voči tým, ktorí sa káuz dopustili. Toto nedokáže odpustiť žiadny triezvo zmýšľajúci človek. Kiska v rámci korupčných káuz konkrétne poukázal na ministra vnútra, ktorého za každú cenu nechali vo svojej funkcii, a to paralyzovalo politický život. A preto nie je dôveryhodné žiadne protikorupčné nariadenie.
Pán prezident tieto veci vložil do všeobecného obrazu, podľa ktorého sa politická elita síce vie zhodnúť na identifikácii najdôležitejších problémov, avšak dôraz sa nekladie na ich riešenie. Kiska kritizoval, že hoci v posledných dvadsiatich piatich rokoch nikdy neboli také priaznivé podmienky na riešenie dôležitých problémov krajiny, zo strany vlády chýbajú výsledky, ba chýba aj vytýčenie jasných cieľov. Pravdou je, že v programovom vyhlásení vlády sa nachádzajú aj užitočné veci, ale ich realizácia je poľutovaniahodná. Na druhej strane opozícia je nám dlžná aj v tom ohľade, aby verejnú diskusiu presmerovala na dôležité veci. Výsledok je smutný: sú tu také hádky, smerujúce proti konkrétnym osobám, ktoré vôbec neprispievajú napredovaniu krajiny. Ešte smutnejší je výsledok: masy priemerných občanov sa v znepokojujúcej miere odvrátili od politiky, je minimálna dôvera v demokratické inštitúcie (v horšom prípade: občania sa aktivizujú na strane politických extrémistov).
Napísal som to takto zdĺhavo preto, lebo žiadny smerodajný politik zrejme nepodal presnejší opis toho, čo sa v poslednom čase deje v slovenskej spoločnosti. Ja to môžem iba doplniť.
Mne sa zdá, že vláda ani vážnymi hospodárskymi, sociálnymi výsledkami nevie zastaviť všeobecný proces straty dôvery, dôsledkom ktorého sa posilňujú extrémisti. Túto politicko-spoločenskú pascu, ktorú zapríčinila vláda tým, že otvorene alebo alibisticky premlčala vážne korupčné kauzy, nevie odstrániť ani značnými politickými ústupkami (napríklad zrušením Mečiarových amnestií). Premlčanie a ochrana vážnych korupčných káuz je vina na takej morálnej úrovni, ktorú keď vidia ľudia, ktorí nie sú extrémisticky orientovaní, sú schopní podporovať temných dobrodruhov, keď oni sľubujú radikálne vyvodenie zodpovednosti. Keď je dilema o tom, či si zvoliť to, čo je demokratické, ale korupčné, naopak, extrémne, ale úprimné, stále viac ľudí si zvolí druhú alternatívu. Pritom vraj súčasná vláda zakladá legitimitu politiky na potlačení extrémistov. Kritická masa slovenskej spoločnosti (dnes je to už väčšina spoločnosti) sa nestotožňuje so súčasnou vládou. A to určite vie aj prezident Kiska (len v takej forme to nepovedal), že keď sa zdravo zmýšľajúcim občanom Slovenska raz podarí odstrániť nebezpečenstvo, ktoré znamenajú Kotlebovci, to sa nestane vďaka fungovaniu súčasnej vlády, ale napriek jej fungovaniu.
Euroatlantická integrácia
Čo sa týka nášho členstva v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii (NATO), súhlasím s hlavou štátu v tom, že tie veci sú dôležitým predpokladom hospodárskeho úspechu a bezpečnosti krajiny. To je však menej prijateľné, že prejav prezidenta nevyjadroval rôzne odtiene a pán prezident hovoril takým spôsobom (najmä o členstve v EÚ), ktorý neodôvodnene vyvolal v tejto súvislosti optimistické dojmy spred 15-20 rokov. Dnes väčšina občanov žijúca v Európskej únii je presvedčená, že Európska únia nebola schopná riešiť alebo minimálne vhodne prijať najväčšie výzvy posledného desaťročia (hospodársko-finančná kríza, kríza na Ukrajine, migračná kríza), preto Európska únia potrebuje závažnú reformu. A práve preto by mal mať pán prezident aspoň minimálne pochopenie pre kritické hlasy. Náš svet kráča z doby, v ktorej vládli ideológie k praktickej reálnej politike, nemožno výlučne „z morálnych výšok“ považovať za jedinú správnu cestu smer ďalšej a bezpodmienečnej centralizácie Európskej únie. Pán prezident Kiska je jednoznačne zástancom ďalšej centralizácie a podľa neho vo veci napredovania Európskej únie jediným kľúčom je schopnosť kompromisu. Ako na protiklad schopnosti kompromisu sa odvoláva na ambiciózneho politika jedného členského štátu EÚ, ktorý sa vychvaľuje pred svojimi domácimi voličmi tým, že „Bruselu hrozí päsťami“. Pán prezident si môže dovoliť, že hodnotí politické javy, ale mal by sa pozrieť aj na druhú stranu mince. Videli sme a vidíme, do akej miery sú „schopní kompromisu“ niektorí vedúci z Bruselu pri „riešení“ migračnej otázky podľa vlastných predstáv. Nie sú schopní žiadneho kompromisu. Títo vedúci do dnešného dňa tlačia na také riešenia (viď naposledy začatie procesu vyvodenia zodpovednosti voči Česku, Poľsku, Maďarsku, ktoré nesplnili Úniou donútené požiadavky), na realizáciu ktorých od začiatku nebola žiadna šanca. Z tohto hľadiska sa zdá čudné a z hľadiska ďalších centralizačných plánov je jednoznačne nezrozumiteľné, na čo myslel prezident, keď povedal, že v Európskej únii „aj malé členské štáty môžu naplniť ozajstným obsahom pojem národnej suverenity”.
Sociálne problémy
Pri hodnotení sociálnych problémov súhlasím s Kiskom: z hospodárskych výsledkov Slovenska takmer nič nepociťujú zo sociálneho hľadiska najzraniteľnejšie vrstvy spoločnosti. Úspešné Slovensko im ukazuje iba svoju ľahostajnú a byrokratickú tvár, len veľmi málo im pomáha. V akej miere súhlasím s týmto hodnotením hlavy štátu? Chýbalo mi to, že cieľom štátu je pomôcť len tým občanom, ktorí sa nedostali do ťažkej situácie vlastnou vinou. Ešte presnejšie: aj tí občania, ktorí sa dostali do ťažkej situácie vlastnou vinou, majú právo na to, aby dostali druhú šancu, ale nemajú právo na nič viac. Tých, ktorí zneužijú možnosti, ktoré im ako pomocnú ruku podáva štát, týchto ľudí potom štát nemusí povinne ďalej podporovať. To by nebolo korektné voči občanom, ktorí majú nízke mzdy, ale platia dane, nebolo by to korektné ani voči tým, ktorí pomoc reálne potrebujú (oni dostanú menej z finančných prostriedkov vymedzených na pomoc). Podľa mňa to isté platí aj pre zvláštnu oblasť sociálnych problémov, pre pomoc rómskym komunitám. Prezident iba niekoľkými slovami naznačil osobnú zodpovednosť rómskych občanov, zdalo sa, že podľa neho za tento problém môže jedine (alebo skôr) štát a/alebo väčšinová spoločnosť. Ja však mám také skúsenosti, že okrem extrémnych rasistov (oni tvoria zanedbateľnú menšinu slovenskej spoločnosti) väčšinová spoločnosť by prijala aj väčšiu podporu rómskych občanov v núdzi (prijala by aj Kiskom navrhnutý post ministra zodpovedného za rómske záležitosti), keby sa zo strany Rómov prejavovala viditeľná zmena v oblasti osobnej zodpovednosti. Spoločnosť očakávala od Kisku úprimný a otvorený prejav, do ktorého sa mala vmestiť zmienka o tom, že sa musí rozvíjať aj postoj rómskych občanov, ktorí dlhé generácie žijú v núdzi, aj popri tom, že väčšinová spoločnosť často má predsudky voči nim.
Národnostné menšiny, Maďari
Asi málo Maďarov zo Slovenska bolo prekvapených tým, že pán prezident Kiska (znova a hlboko) mlčal o problémoch národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Asi „nedosahujeme prah popudu”, tematicky sa akosi nevmestíme do hodnotenia stavu tejto krajiny. Pritom hlava štátu je dostatočne informovaný človek. Presne vie, že sú také problémové oblasti, v ktorých chcú napredovať kvôli zachovaniu svojej identity. A sú to tí maďarskí voliči, ktorí takmer jednohlasne volili Kisku za prezidenta. Ale prezident Kiska je pragmatický človek: vie, že nemusí vo všetkom získať sympatie maďarských voličov. Jemu stačí aj to, keď Maďari mu dajú svoj hlas. Pri svojom počítaní asi vychádza z tvrdenia našich babičiek a prababičiek o mužskej kráse: stačí, keď je muž o stupeň krajší, ako čert. Podľa toho si pán prezident môže myslieť, že maďarskému voličovi stačí, keď jeho postoj je v menšinových otázkach o stupeň priaznivejší ako postoj čerta (rozumej: Gašparovič, Fico). Túto vôbec nie vysoko postavenú latku preskočil ž aj tým, že sa vôbec nezaoberá nami a našimi problémami (ale výrazne nám ani neškodí). Pre neho môže byť alarmujúcim signálom, že všetko sa mení a generácia našich matiek/manželiek/priateliek má už viac požiadaviek, čo sa týka mužskej krásy…
Ale naozaj vážne: od pána prezidenta by sme si zaslúžili aspoň akúsi neutrálnu zmienku, akési roztomilé žmurknutie.
József Menyhárt, predseda Strany maďarskej komunity
